… sa rozlieva po celej našej bytnosti hrejivé teplo blaha, ktoré nás núti sa usmievať, ktoré robí ligotavým naše oko – to znamená uchovať si mladistvú schopnosť: veriť v Dobro.
Dieťaťu by sme se mali podobať každým hnutím mysli, ducha a citu, aby sme vedeli zo zmätku dneška s ním zvolať v extázii Radosti — oči rozšírené úžasom, pootvorené ústa so zadržaným dechom: “Oh! Mamička!” A mať pritom videnie, že prichádza stelesnenie Boha — Lásky.
Je poľutovaniehedné – aj z dôvodov estetických a zdravotných —, že iba veľmi málo ľudí pociťuje túto nesmiernu a svety sbližujúcu radosť. Túto radosť strhujúcu božskú blaženosť s neba na tento svet. Zväčša iba deti a básnici sú toho schopní. Veru, radovať sa je ich údelom.
A verte, nebyť tohto ich prometheovského hrdinstva, dávno by prepadlo ľudstvo zúfalstvu; melanchonii.
Hovorím o Radosti:
o prostej radostí tichých dní, nevybuchujúcich radovánkamí;
o tichej radosti v srdci, o tejto najľubeznejšej láske žítia a vernej milej, ktorá ťa neopustí, ak dovedieš prirodzene a proste žiť;
o skromnej radosti, ktorá se ti vkradne do srdca po dobre vykonanej práci;
o omladzjúcej radosti, ktorá sa vie koriť tajomstvám života bez výhrad, ako dieťa vie milovať svoju mamičku, ktorá mu nikdy nezovšednie;
o radosti, ktorá vyladí kúzelný úsmev na tvojej tvári, s ktorej odleskom blaha rozliea v srdciach ostatných túhu po kráse, pravde, zbožnosti a láske.
