Stránka:vatra-34-1.djvu/20

Z thewoodcraft.org
Tato stránka nebyla zkontrolována


Pokračování textu ze strany 19

… jej než vrátit sa tam, kde dostávala svoju potravu a nemusela si ju sháňať. Tak asi došla k zaveru: »U týchto ludi som v bezpečí. Oni sa o mňa starajú. Vonku čaká hlad — tady misa s potravou. Von— ku sú psi, ktorí vedía byť velmi neprijemnými —— tu, doma, sa ich nc- treba báť.<< Táto jej múdrosť alebo poznatok rozhodoval pri jej po— slednom velkom dobrodružstve. ]ednej veci sa však nemohla odnaučit. Niekedy bola priviazaná na retiazku pred chlievkom, V ktorom cez noc spala. Tu pravidelne pre— skakovala otvoreně dvere. Retiazok však nebol dosť dlhý a tak Nebojsa zůstala visieť vo vzduchu. Ihneď začala žalostne nariekať. To už každý doma vedel —— Nebojsa visí ! — a spechal jej na pomoc. Bola to od nej buď neopatrnost, alebo snáď lest'? Chcela sa takto zbavit nepohodlnei retiazky? Jestli hej, tak sa jej to podarilo, lebo nikto ju nechcel mat' na svedomi a preto sme ju neprivazovali. Zima už dost pokročila. Nebojse sa však Viedlo špatne. Velmi, ach vel'mi sa nudila. Preto každú návštevu vítala ohromnými škrekmi ra— dosti. Raz v noci dostala navštevu. Privítala ju ako obyčajne. Bolo to dobre počuť. Aj otec to počul. Ráno preto bolo prvé pozret sa na Ne.- bojsu. Ale beda! Nebojsy nebolo. Niekto si pre ňu v noci prišiel. Ona sa tej návšteve, síce nezvyklej v tú dobu, tak tešila. Netušila, že tá >>návšteva<< zapríčiní priamo či nepriamo jej smrť. Všetci sme myslíli, že je náš miláček pre nás ztratený. Ale aký to omyl. Po obede sa pribelhala — na troch nohách. Pravú prednú nóžku mala zlomená. Surovec, ktorý ju ukradol, s ňou asi velmi špatne za- chádzal. Ona mu utíekla a vrátila sa domov — po druhý raz. Teraz jej to bol už skutočný domov. Uznala to a preto sa všemožne snažila vrátit sa. Miesto do volnej prírody, vrátila sa do zajatia. Tým akosi uznala priatelské svazky medzi nami. Po tejto udalosti ruka osudu rychle rozhodla. Otec vedel, že »dobrí súsedia<< by radi prišli lacino k peknému liščiěmu kožúšku. Nebojsa bola skoro jednoročna a mala krásný zimný kožuch, rezavý s hojným strieborným nádechom. A tak súsedía, pekný kožúščok a posledná prí— hoda rozhodly o osudu Nebojsy. Na otcovo pozvanie prišiel vycpávač a rýchlo vykonal svoje dielo. Keď visela Nebojsa na provázku, ktorý mal pretrhnúť nit jejho života, začala práve tak žalostnc vyt': ako predtým, keď sa povesila sama. Počuli sme to všetci, ale ník jej nespe- chal na pomoc. Budia, ktori sa o ňu predtým starali, ktorí sa o ňu tolko strachovali, keď utiekla, keď bola ukradnutá, v tomto kritickom okamžiku na ňu akoby zabudlí. Možno, že tým unikla ďalším útrapám. Omluva? Nie. Ale snáď jediná útecha…

—aj.